Často premýšľam, ako to, že tak všetko okolo seba milujem. Tie krásne pocity, tráva, slnko, dážď, vietor, príroda, lúky, kopce. Ľudia, všade okolo život, čulý, či smutný a či šťastný a veselý, príjemný, alebo nevrlý, nešťastný...to všetko sa okolo točí, frčí dopredu.
Už tretí rok pracujem v zahraničí. Vážim si život, lebo mi ukázal veľa pekného, múdreho, ale i smutného. Toľkej rozmanitosti a popri práci ako opatrovateľka si uvedomujem tú nádheru bytia, potrebnosti jeden pre druhého a žiaľ i pominuteľnosti. Včera mi jedna priateľka napísala. Nemohla by som to robiť, to sa nebojíš, že pri tebe môže umrieť? A ja som bez rozmýšľania odpovedala: "Nie, to patrí k životu." Vedľa mňa umrela moja stará mama. Mala som ju veľmi rada, pretože mi ukázala ako milovať život a ľudí aj v bolesti a utrpení. Bola to múdra, jednoduchá a obyčajná žena.
Jej oči mi vždy dali najavo ako ma má rada, takú aká som...so svojimi slabosťami, prednosťami.
A tak milujem život taký aký sa mi ponúka..... slnečný aj bez slnka a tak krásny, smutný....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára